Editorský príhovor z Markových pamätí II. diel

Roky 1938 až 1945 boli časy, kedy sme sa tešili z národnej slobody, ktorej sa nám za prvej Československej republiky nedostávalo. Tento počiatočný pocit uspokojenia bol podporovaný aj dobrou hospodárskou situáciou i tým, že sa začali riešiť viaceré dovtedy zanedbávané problémy. Postupne sa ale zisťovalo, že tomu, kto dopomohol vzniknutiu nášho národného štátu nešlo o národ pod Tatrami, ale o vlastné imperiálne záujmy. Prvá slovenská republika bola mocensky i hospodársky viazaná na hitlerovský režim v Nemecku. Pod vplyvom vonkajších udalostí určujúcich svetové dejiny a súbežnou aktiváciou vnútorných síl sa postupom času Slovensko dostalo do pozície výrazného odporcu krívd a násilia páchaného na nevinných ľuďoch, čo sa stalo napokon aj základnou ideou dôvery v obnovu pôvodného československého štátu.

Získavanie ľudovej podpory na obnovu ČSR bola cesta komplikovaná udalosťami a aktivitami predchádzajúcimi jej rozpad. Keďže hovoríme o pamätiach generála pripomeňme si, že Československá republika mala pred Mníchovskou zradou jednu z najkvalitnejších a najlepšie vyzbrojených armád v Európe. Beneš však, napriek odhodlaniu armády bojovať za štátne záujmy, akýkoľvek odpor vzdal. Armáda sa disciplinovane, ale tragicky podrobila politickej vôli vedenia štátu a vydala hranice republiky nepriateľovi bez boja, ustúpila a nakoniec sa rozpadla. Po hanebnej mníchovskej kapitulácii, keď nás západní spojenci opustili a egoisticky obetovali za svoju záchranu, existovala ešte možnosť brániť sa vlastnými silami za cenu väčších strát. Novšie povojnové štúdie i zo strany nemeckých vojenských odborníkov naznačujú, že keby čs. armáda nebola politickými predstaviteľmi prinútená vzdať sa, nie je vylúčené, že ďalší vývoj aj v samotnom Nemecku mohol byť celkom iný. Nestalo sa tak vinou rozhodnutí pražskej vlády sústredenej okolo prezidenta Beneša, strategicky upnutej na vlastné nacionalistické a prospechárske ciele. Dôsledkom bolo vydanie západného pohraničia ČSR, následná okupácia stanovených oblastí Nemeckom, Poľskom, Maďarskom. Časom to spôsobilo i koniec jednej etapy spoločnej štátnej existencie Slovákov a Čechov. Spôsobené utrpenie ani sled udalostí sa z pamäte obyvateľstva nevytratili. Beneš abdikoval na funkciu prezidenta a s úzkym kruhom spolupracovníkov z republiky ušiel. Mníchovom a Viedenskou arbitrážou stratila republika okrem veľkej časti svojho štátneho územia s takmer piatimi miliónmi obyvateľov aj 40 % priemyslu a veľkú časť surovinovej základne. 6.októbra 1938 bola v Katolíckom dome v Žiline podpísaná deklarácia o autonómii Slovenska a v ten istý deň pražská vláda vymenovala Dr. J. Tisa za ministra pre správu Slovenska a Národné zhromaždenie schválilo 22. novembra Zákon o autonómii Slovenskej krajiny. 30.novembra 1938 bol za prezidenta Česko–Slovenskej republiky zvolený Dr. Emil Hácha. Násilným zásahom Česko-Slovenskej vlády 9.a 10. marca 1939, pomocou tzv. Homolovho puču tajne zinscenovaného českou vetvou pražskej vlády a najvyšším vojenským velením, cítili sa Slováci byť oklamaní. Tento zásah, mimochodom neúspešne konzultovaný s Nemeckom, mal podiel na tom, že slovenský štát bol vzápätí 14.marca 1939 vyhlásený a ústavou Slovenskej republiky definovaný ako Slovenská republika. Vznikom slovenského štátu bol Slovenský národ ochránený pred jeho rozdelením medzi, v tom čase veľmi agresívnych susedov, Maďarsko a Poľsko. O deň neskôr, 15.marca, okupovali nemecké jednotky zvyšnú časť bývalej ČSR, z ktorej vznikol Protektorát Čechy a Morava.

Ďalší vývoj oboch častí bývalej spoločnej republiky sa uberal odlišne. Benešova exilová vláda považovala Slovensko najprv za stratené a domáci odboj orientovala prevažne na Protektorát. Z rozpadu ČSR boli obviňovaní len Slováci. Toto nepravdivé tvrdenie prevládalo ešte dlho po vojne a bolo zámienkou mnohých politických procesov nielen proti slovenským dôstojníkom, účastníkom odboja a SNP, ale vôbec proti všetkým politicky významným Slovákom odmietajúcim počešťovanie Slovenska. Tak, ako boli Slováci dožadujúci sa národnostných práv za Rakúsko-Uhorska obviňovaní zo slovanofilstva, po druhej svetovej vojne boli obviňovaní z buržoázneho nacionalizmu. Dávno odskúšané schéma, pomocou ktorého si agresori vybavujú účty s vyhliadnutou obeťou. Stačí nájsť vhodné pomenovanie „zločinu“ a vinník sa už nájde.

SNP bolo katalyzátorom a chrbtovou kosťou celonárodnej vojny proti fašizmu. Súbežne sa obnovovala prvá ČSR. Tá síce vznikla a deklarovala sa ako štát dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov, ale táto rovnoprávnosť bola po celú dobu trvania republiky dôsledne odmietaná nielen v občianskom živote, ale aj vo všetkých štátnych službách a v armáde. Nech ako príklad poslúži, že na republikovej Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave v rokoch 1922 až 1930 boli z celkového počtu študentov len štyri percentá Slovákov. Aj tak sa v praxi prejavovala uchýlenosť národnostnej politiky počas pôsobenia prezidentov Masaryka a Beneša, ktorí už od vzniku ČSR neuznávali Slovákov ako národ a mocou presadzovali svoj nezmyselný záujem, že ide iba o nárečovo odlišné české etnikum. Benešov strach zo všetkého čo zaváňalo slovenskosťou demonštruje aj situácia po prechode vyše 2000 slovenských vojakov, koncom roka 1943 pri Melitopole, na sovietsku stranu. Títo pod velením pplk. Lichnera a kpt. Pavloviča zorganizovali Slovenský dobrovoľnícky pluk a vydali známe prehlásenie. Prvá reakcia Beneša bola, že ovplyvnil sovietsku stranu a dosadil tam svoj, výhradne český veliteľský zbor, zabezpečil reorganizáciu útvaru a jeho premenovanie na 2. čs. samostatnú paradesantnú brigádu. Organizátor akcie kapitán V. Pavlovič, zástupca veliteľa pri prechode na sovietsku stranu, ktorý uvedené prehlásenie prečítal v moskovskom rozhlase pre Československo, bol krivo obvinený zo spolupráce s Hlinkovou gardou, odvolaný a odoslaný do sovietskeho gulagu. Domov sa vrátil až v roku 1947.

Podobné tendencie nemohli zostať na Slovensku bez odozvy v žiadnom čase. Benešovské spôsoby, príhodne sa stupňujúce s nárastom vhodných podmienok, museli vyvolávať oprávnenú nespokojnosť a rôzne odstredivé snahy. Napriek tomu však, už od samotného počiatku rozpadu ČSR, bola snaha českej strany, viniť za rozpad republiky výhradne Slovákov. Tu pramenia rozmanité predsudky mnohých českých činiteľov, ktoré sa agresívne prejavovali ešte dlho po druhej svetovej vojne v diskriminácii vojakov slovenskej armády a v neuznávaní v nej dosiahnutých vojenských hodností. V povedomí im zakotvila deformovaná predstava o zrade Slovákov a ich tendencii k separatizmu, čo neskôr pražská politika, s pomocou horlivých oportunistov zo Slovenska zneužívala na postupné odbúravanie pôvodných právomoci slovenských inštitúcií v povojnovej ČSR.

V III. diele Markových spomienok na SNP sme zmapovali jeho osud po oslobodení od jeho zatknutia a väznenia až po jeho vojenskú i politickú rehabilitáciu. V tejto časti spomienok generála, ktoré sám autor príznačne nazval “Vo vojenských službách Československa, druhého odboja a SNP“, sú autenticky zachytené deje a bojové udalosti týkajúce sa povstaleckej 1.čs. armády na Slovensku i partizánskych formácií. Čitateľom chceme priblížiť jeho život od začiatku vojenskej kariéry až do oslobodenia. Sú to osobné spomienky človeka, ktorý pôsobil v centre príprav SNP ako jeden z jeho hlavných a organizátorov. Bol dôstojníkom, ktorého ilegálna SNR poverila zostaviť jej vojenské ústredie. Bol členom tohto ústredia a povstaleckej Slovenskej národnej rady od jej vzniku až do konca vojny. Už od mája 1944 venovali v ústredí pozornosť organizačným i materiálnym prípravám ozbrojeného protifašistického vystúpenia. V spolupráci s finančníkmi a národohospodármi vytvárali na to materiálne predpoklady. Neboli však jediní, ako ukazuje konfrontácia Markovho popisu udalostí, s názormi a činnosťou vtedajšieho ministra národnej obrany generála Čatloša.

Markove osobné zásluhy sú rozmanité, početné a veľmi významné. Napríklad, s jemu vlastnou predvídavosťou pripravil na samostatné vysielanie neskorší Slobodný slovenský vysielač B. Bystrica, prostredníctvom ktorého bol oznámený začiatok SNP. Pripravil a už od 1.5.1944 udržiaval rádiové spojenie s čs. zahraničnou vládou v Londýne a s jej centrom spravodajskej služby v Carihrade. Z vlastnej iniciatívy nadviazal v júni 1944 osobný kontakt s predstaviteľmi partizánskeho hnutia v Turci i na východe Slovenska a výdatne ho materiálne i finančne podporoval. Zorganizoval osobné kontakty medzi partizánskymi predstaviteľmi a veliteľom vojenského ústredia ešte pred samotným SNP. Bol veliteľom spojovacieho vojska I. povstaleckej čs. armády a zároveň riadnym členom Obrannej rady Slovenska, ktorá usmerňovala vojenské i partizánske akcie SNP. V prvých dňoch po oslobodení inicioval a vykonal prevzatie a výmenu ukoristených nemeckých zásob spojovacieho materiálu od sovietskych i amerických vojenských správ, ktorý zaradil do štruktúr ČSĽA. Po skončení vojny bol prvým veliteľom spojovacieho vojska.

Aj zo stručného výpočtu aktivít si možno urobiť obraz jeho prínosu pre odboj i SNP a uvedomiť si rozsah jeho zásluh, ktoré boli po roku 1948 „odmenené“ prepustením z armády, degradáciou na radového vojaka, odsúdením na štrnásť rokov žalára a stratu občianskej i vojenskej cti. Jeho morálne, občianske i vlastenecké hodnoty však vysoko prekračujú bežnú úroveň, čo by malo byť vlastné politikom zodpovedným za osud nášho štátu.

Autori

Oznam priaznivcom vydania knihy
Životopis generála Jozefa Marka
Editorský príhovor pamätí generála Marka I. diel

© 2011 - 2019 - Ing. Emil Vestenický
Na preberanie článkov a fotografii z ktorejkoľvek sekcie tejto webovej stránky je potrebný písomný súhlas.