Či a ako budovať národnú obranu SR ?

Patrím k tým bývalým dôstojníkom a generálom Armády Slovenskej republiky, podľa ktorých by hlavným cieľom obrannej a bezpečnostnej politiky nášho štátu malo byť zachovanie suverenity, územnej celistvosti, nedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky a bezpečnosť majetku, zdravia a života jej občanov. Ctím si Ústavu Slovenskej republiky a rešpektujem platné medzinárodné zmluvy, ktorými sme dnes viazaní.

Mám však vážne obavy, že politická reprezentácia Slovenskej republiky, na našu škodu, pri významných rokovaniach býva oveľa viac náchylnejšia k ustráchanej defenzíve než k presadzovaniu našich zmluvných nárokov. Buď z lenivosti, alebo úplatnosti či ľahostajnosti voči národným záujmom sa určitá skupina našich politikov v medzinárodných rokovaniach spravidla vytrvalo uchyľuje k ústupkom, ktoré v masmédiách nazývajú ústretovosťou. V skutočnosti však ide o slabosť, na ktorú si určité štáty už zvykli natoľko, že pozvoľným stupňovaním svojich požiadaviek a nastoľovaním novších a naliehavejších, si vytvorili dobre fungujúci nástroj ako zvyšovať svoj vplyv na vnútornú politiku v Slovenskej republike. Takým spôsobom malými, ale nástojčivo opakovanými a stupňovanými požiadavkami, po malých krokoch uberajú z celkovej miery zvrchovanosti slobody i nezávislosti nášho štátu. V zákulisí sa už verejne posmievajú našej politickej naivite a prejavenú veľkorysosť, či ústretovosť s primeraným sarkazmom komentujú ako hlúposť a v lepšom prípade ako nedostatok politickej skúsenosti, ktorú samozrejme využívajú na svoj prospech. Podľa všeobecných pozorovaní mnohí naši vrcholoví predstavitelia v skutočnosti prejavujú až podivuhodnú ľahkovážnosť pri odovzdávaní principiálnych národných i štátnych záujmov. Verbálne to síce popierajú a dokonca tvrdia opak, žiaľ voliči sú ako celok príliš dôverčiví voči reálnym činom politikov a nevšímavo im tolerujú skutky, ktoré bývajú v zahraničí základom politickej smrti.

Naša verejnosť, výdatne ovplyvňovaná masmediálnymi prostriedkami, takmer ani v najmenšom nie je ochotná otvorene pripustiť, že môžu existovať predstavitelia politiky iných, dnes proklamačne spojeneckých štátov, ktorí hľadajú všemožné cesty ako na svoj prospech a na škodu Slovenskej republiky zužitkovať platný stav medzinárodných záväzkov. To sa týka aj zbližovania právnych noriem v celej Európskej únii. Ako samozrejmosť sa u nás presadila tendencia uprednostňovať rozhodovacie postupy prinášajúce okamžité, hoc aj dočasné výhody. Takmer nikto sa nezamýšľa nad možnou škodlivosťou takto prijatých opatrení v dlhodobejšej perspektíve. Tento prístup k rozhodovaniu by bol pochopiteľný zo strany nevedomých a dôverčivých konzumentov, ale riadiaci pracovníci vrcholového manažmentu štátu sa akceptovaním takýchto kritérií svojho rozhodovania dávajú ozaj na cestu surového populizmu. Obzvlášť ak k takýmto ľuďom smeruje masová mediálna podpora, čo tiež nebude náhoda. Aj taká skúsenosť nabáda k opatrnosti a potrebe vzdialiť sa od prílišného spoliehania sa na proklamovanú nezištnosť zúčastnených subjektov v medzinárodných spojeneckých vzťahoch. Vždy a všade v spojeneckých vzťahoch dominoval a aj dominuje predovšetkým prospech vedúcich, najsilnejších entít spojeneckej štruktúry. A niet dôvodu pochybovať, prečo by tak nemalo byť aj v budúcnosti. Alebo snáď chce niekto tvrdiť, že oni kladú záujmy spojencov nad svoje záujmy. I vzájomné vzťahy spojencov sa môžu veľmi radikálne zmeniť. Už sa predsa stalo aj v nedávnej minulosti, že členovia jednej a tej istej aliancie siahli po zbraniach a v záujme presadenia vlastných cieľov sa uchýlili k ozbrojenému násiliu namierenému proti sebe. Hovorím o takých skúsenostiach členských štátov NATO, aké majú napríklad Grécko a Turecko. Bola to smutná skúsenosť, ale nás by mala nastražiť k vyššej miere opatrnosti. Keďže dnes žiadna spojenecká ekonomická, politická, vojenská nadnárodná sila prakticky nezaručuje nezvratnosť stredoeurópskeho politického status quo, je potrebné mať ozbrojené sily schopné samostatnej činnosti podľa potrieb národného záujmu. Je totiž príliš riskantné spoliehať sa s absolútnou dôverou len na účinnosť vplyvu nadnárodných arbitrážnych síl pri prevencii voči potenciálnym hrozbám a ešte riskantnejšie pri riešení už vzniknutých medzištátnych konfliktov. Ich predstava o oprávnených nárokoch v konflikte zúčastnených politických subjektov tradične vykazuje značnú dávku nestability. Zvykne sa meniť v závislosti od riadených propagandistických kampaní mediálnych korporácií, ktorých smerovanie je mimo dosah našich možností a historická prax ukazuje jeho podmienenosť finančnými vplyvmi a neraz víziami a experimentmi politických dobrodruhov.

Historicky potvrdená pravda je taká, že žiaden štát nemôže hovoriť o svojej nezávislosti, suverenite a zvrchovanosti, ak jeho finančníctvo, ekonomika, energetika či komunikačné prostriedky, distribúcia informácií a potravín, sú mimo vplyvu vlastnej štátnej moci. A je takmer jedno či sú tieto sféry ovládané prostredníctvom cudzieho kapitálu, alebo vlastnými, s ním kolaborujúcimi politikmi. Len ak má štát tieto oblasti pod takou vlastnou kontrolou, že ich v prípade potreby môže náležite usmerniť a jeho politici sú nemanipulovateľne rozhodnutí presadzovať záujem vlastných občanov, len vtedy má význam budovať ozbrojené sily. Ináč je všetko len viac či menej účinné ukrývanie pravdy o existencii cudzej ovládajúcej vôle na domácom území. Domáci politici, nech už koaliční či opoziční, by mali mať bytostný, existenčný záujem budovať ozbrojené sily štátu na podporu politického prospechu republiky a rešpektovať pritom jej aktuálne ekonomické možnosti. Sme síce čo do rozlohy štátneho územia a počtu obyvateľov najmenší a zatiaľ najzraniteľnejší štát v stredoeurópskom geopolitickom priestore, ale to ani v najmenšom neznamená, že musíme kdekomu dovoliť, aby sa k nám choval bez rešpektu a čo i len verbálne hrozil agresiou. Už je načase prestať opakovať klamné, nám škodiace a cudzím vyhovujúce frázy o tom ako nám všetci ochotne a nezištne pomáhajú a my z iných prospievame. Ani len zďaleka nie je toto tvrdenie také pravdivé s akou naliehavosťou nám býva vnucované. Je to len zaužívaná fráza, za ktorú sa už schematicky skrývajú mnohí domáci i zahraniční, dobre platení propagandisti a politickí pokrytci. A práve propagandistická nástojčivosť s akou bývajú veci v masmédiách podávané a spôsob ich spájania s účelovo skresľovanými údajmi, nasvedčuje skrytým, v podstate agresívnym zámerom. Aj preto potrebujeme nie hocijaké ozbrojené sily, ale sily schopné preniesť bojovú činnosť na územie agresora v každej nanútenej situácii a spôsobiť mu také škody, ktoré prevýšia ním očakávané zisky z agresie. Historické udalosti ukazujú, že máme v republike dostatok schopných, dokonca vynikajúcich ľudí na realizáciu takýchto úloh. Ani zabezpečenie potrebnými zbraňovými systémami nemusí byť také nákladné a nedosiahnuteľné ako sa neraz prezentuje. Existuje a je realizovateľné nepreberné množstvo asymetrických riešení takmer všetkých vojenských úloh rysujúcich sa v tejto oblasti. V súvislosti s činnosťou a hodnotením stavu ozbrojených síl a bezpečnostných zložiek štátu sa často mnohými politickými hovorcami ako samozrejmosť používajú a spájajú také slová ako "aktívny", "cieľavedomý", "organizovaný", "efektívny" či "reorganizácia", "modernizácia", "zahraničná spolupráca" a podobne. Žiaľ obsahovo sú to neraz len prázdne propagandistické, účelovo vykonštruované frázy, ktorých cieľom nie je riešiť existujúci problém, ale skôr sa z neho vykrútiť. Preto nabádam k opatrnosti vo vnímaní objektivity informácií z takýchto zdrojov. Zostáva len konštatovať, že veci dostanú takýto skeptický priebeh ak sa realizáciou významných úloh poveria namiesto odborníkov, ambiciózni propagátori. Často potom vzniká stav, kedy je pre neodborníka dosť ťažké rozoznať skutočnú situáciu od prezentovanej reality.

Aby bolo možné priviesť ozbrojené sily späť od okázalého divadla v podobe reklamných ukážok k skutočnej realite, bude potreba sústrediť sa na vytvorenie funkčného obstarávacieho systému priebežného doplňovania ozbrojených síl mimo dosah zištného vplyvu nekompetentných politických protežantov. Pri jeho formovaní však treba pamätať hlavne na základný nástroj armády a cieľ na ktorý je určená. Nech to znie akokoľvek surovo, armáda je predurčená nato, aby umieral nepriateľ. Za tým účelom sú jej kľúčovým článkom vojaci - bojovníci. Ale nie každý, kto nosí uniformu je vojakom - bojovníkom, teda tým, kto je pripravovaný na boj. Množstvo vojakov, hoci má zbraň a v základných zručnostiach ju vie aj primerane použiť, je predurčených na plnenie úloh v oblasti zabezpečenia bojovníkov. Teda ich funkčnou náplňou nie je priama účasť v boji a tomu podmienená odborná príprava. Nie sú predurčení na ničenie nepriateľa a jeho prostriedkov, ale sú pripravovaní na plnenie pomocných a zabezpečovacích úloh umožňujúcich nerušené, efektívne pôsobenie bojovníkov a ich organizačných celkov. Do tejto kategórie patria napríklad vojaci určení na obsluhu nebojových strojov a zariadení, údržbu a opravy, spojári, chemici, informatici, vojaci predurčení na prácu v službách. Tiež vojaci na riešenie úloh spojených s proviantným, výstrojným, ženijným, výzbrojným, finančným zabezpečením. Rovnako aj vojaci predurčení na obhospodarovanie a zabezpečovanie munície a pohonných hmôt a poverení množstvom ďalších nevyhnutných úloh podobného určenia, na ktoré má fungujúci systém vojenstva zriadené inštitúcie špecializovanej prípravy na úrovni stredného a vysokoškolského vzdelávania. Ich funkcia je nevyhnutná, pretože oni sami a jednotky i útvary do ktorých sú členení vytvárajú také podmienky, aby sa na boj predurčení nemuseli nadmieru starať o množstvo iných potrieb a mohli sa sústrediť na hlavnú úlohu, teda na vlastný boj a jeho organizovanie. Nahrádzať tieto armádne zložky prvkami z civilného prostredia je možné. Ale cena, ktorá sa za takýto postup musí platiť býva privysoká nielen v období mieru, ale obzvlášť v počiatočnom období ozbrojeného konfliktu, kedy sa platí za nerozvážnosť z mierových časov, hlavne životmi najlepších vojakov. Pretože to oni budú vykrývať vzniknuté medzery a chaos za veľmi nevýhodných podmienok. A čo je horšie, zostáva veľkou otázkou či pri rozmeroch územia nášho štátu a rýchlosti postupu moderných bojových operácií, budeme mať dostatok času na rozvinutie potrebných zabezpečovacích systémov. Taká je, aspoň v náznakoch, úloha i situácia zabezpečujúcich prvkov armády či ozbrojených síl, ktoré majú dnes v armáde prevahu. Poddimenzovanie početných stavov bojovníkov nie je k úžitku obranyschopnosti republiky. V prípade ozbrojeného konfliktu nás môže ochrániť len málo pravdepodobná odborná nespôsobilosť dnes možno politického neprajníka, postupom času protivníka a nakoniec nepriateľa. Nepriateľ, to je dnes podľa číchsi pokynov nežiaduci pojem, ale postupom času sa napokon z obratných propagandistických pretvárok aj tak vykľuje. Zodpovední by mali vždy pamätať na vyváženosť vzájomného pomeru výkonných a zabezpečovacích zložiek armády a nedopustiť jeho narušenie, bez ohľadu na všemožné lobistické tlaky, ktoré bývajú bežné. Nateraz je žiaduca rovnováha vzťahu natoľko narušená, že obavy o spôsobilosť na očakávanú výkonnosť sú oprávnené.

Ani toľko presadzovaná profesionalizácia ozbrojených síl nepriniesla riešenie všetkých problémov mávnutím čarovného prútika. Mnohé ťažkosti vyriešila, ale veľa ich so sebou aj priniesla. Jej realizáciou sa opäť ukázalo aký obrovský význam má rešpektovanie vlastných národných podmienok pri preberaní aj tých najpodloženejších cudzích skúseností. Cudzia skúsenosť je vždy prínosom ak je uplatnená cestou zovšeobecnenia, po komplexnej analýze realizačných podmienok a možných následkov, ktoré prináša. Ale jej neuvážene tendenčná aplikácia môže časom spôsobovať najprv ťažko postrehnuteľné disfunkcie ale neskôr aj do očí bijúce významné deštrukcie. Profesionalizácia je užitočná cesta riešenia mnohých, ale rozhodne nie všetkých problémov budovania obrany štátu. Na kompenzáciu jej slabín treba byť pripravený skôr než sa prejavia v núdzi. Preto tak, ako všetko významne meniace pôvodný stav, aj ona musí byť uskutočňovaná s vedomím reality stavov, ktoré prináša. A ďalšie plánovanie si vynucuje rátať so špecifickými novotami a podmienkami, v ktorých bude pôsobiť novovzniknutá kvalita. Napríklad nižšie početné stavy síl a prostriedkov si vyžadujú ako najnutnejšie minimum, existenciu veľmi výkonného informačného systému a disponibilné, primerané prostriedky dopravy síl a prostriedkov do síce predvídateľnej, ale meniacej sa operačnej oblasti. Nie je tiež užitočné všímať si len jej armádne aspekty a zabúdať na celospoločenský dopad profesionalizácie ozbrojených síl a jej vplyvu či jej absencie, napríklad v oblasti výchovy a formovania systému občianskych hodnôt. Nie bez významu je posúdenie z pozície ekonomickej výhodnosti, rovnako aj z pozície náročnosti obsluhy zbraňových systémov, technických prostriedkov a možností, ktoré ponúkajú zdatnému a kvalifikovanému užívateľovi. Zdá sa, že prišiel čas celkového bilancovania úspešnosti tohto významného usmernenia kvality ozbrojených síl našej republiky nielen z pohľadu zahraničných pozorovateľov, ale aj prínosu vnútorných hodnôt a ich významu.

Iste bude každý zodpovedný občan i politik so mnou aspoň súhlasiť ak poviem, že žiaden predstaviteľ štátnej moci, nielen v ozbrojených silách, by nemal mať právo ani príležitosť bez kontroly a hrozby následkov zlovoľne a prospechársky nakladať so štátnym majetkom a zverenými prostriedkami. Čím to však je, že v praxi sa stretávame takmer každý týždeň s nejakou kauzou zapríčinenou práve opačným postupom? Nebude to podmienené práve naším výberom vo voľbách?! Aj keď to pre mnohé uši bude znieť nadnesene, pripomeňme si biblické:

"Beda vám farizeji, zákonníci, pokrytci !"
"Čo zasejete, to budete žať."

© 2011 - 2019 - Ing. Emil Vestenický
Na preberanie článkov a fotografii z ktorejkoľvek sekcie tejto webovej stránky je potrebný písomný súhlas.