Životopis generála Jozefa Marka

Generálmajor Jozef MARKO
* 8.6.1904 Zeleneč   † 22.5.1981 Bratislava

Pred SNP člen ilegálnej Vojenskej rady SNR, jej referent pre partizánstvo na Slovensku, styčný medzi ňou a ilegálnym Vojenským ústredím, v priebehu SNP člen Obrannej rady Slovenska a veliteľ spojovacieho vojska povstaleckej armády. Do 1. mája 1948 brigádny generál, zakladateľ a prvý veliteľ spojovacieho vojska ČSLA, z ktorej bol protiprávne prepustený.

Od tohto človeka roky žiadali úradujúci predstavitelia ZPB potvrdenie o účasti v SNP !!!

Narodil sa 8.juna 1904 v obci Zeleneč v roľníckej rodine ako v poradí druhy z ôsmych deti (piati chlapci a tri dievčatá). V roku 1910 začal navštevovať ľudovú školu v rodnej obci. Rodičia ho na odporúčanie riaditeľa školy Adamčíka nechali učiť sa maďarsky a poslali k príbuzným do Bratislavy, kde ho strýc Ujlaky zapísal do štvrtej triedy ľudovej Školy. Od 1.9.1914 bol prijatý do1.triedy Kráľovského katolíckeho gymnázia na Groslingovej ulici. Býval oproti kasárňam13. honvédskeho (domobraneckého) pešieho pluku, ktorý po vypuknutí prvej svetovej vojny pripravoval vojakov na front proti cárskemu Rusku. Tak už ako malý chlapec vo veku 10 – 12 rokov mal možnosť vidieť peší pochod týchto „marškumpačiek“ na železničnú stanicu. Z jednou takou odišiel na front aj jeho otec, ktorý r.1915 padol na ruskom fronte. Poľnohospodárstvo rodičov za neprítomnosti otca viedla jeho matka. Odchod mužov na front bol príčinou nedostatku pracovných síl v poľnohospodárstve, ktorý bol nahradzovaný vojnovými zajatcami. Takto aj do ich rodiny boli pridelení dvaja ruskí vojnoví zajatci.

Koniec prvej svetovej vojny a vznik prvej ČSR ho zastihol na tomto maďarskom gymnáziu. V marci 1919 pokračoval v gymnaziálnom štúdiu v Trnave, kde sa už vyučovalo v slovenskom jazyku a ktoré ukončil r. 1922 maturitou. Po maturite r. 1922 začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium musel prerušiť z dôvodu nedostatku financií na internátne ubytovanie a nastúpil zamestnanie na župnom úrade v Bratislave ako notársky praktikant v Dechticiach. Na jar 1924 ho premiestnili na notársky úrad do Suchej nad Parnou.

Roku 1924 pri riadnom odvode bol odvedený a podal si žiadosť o prijatie do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Bol zaradený k pešiemu práporu VA k štúdiu pechotného smeru, ale po troch mesiacoch prešiel na štúdium telegrafného smeru. Od 1.10.1924 do 15.8. 1926 absolvoval Vojenskú akadémiu, bol vyradený ako poručík telegrafného vojska a pridelený k telegrafnému práporu 3 do Trnavy. Bol to v podstate nový druh vojska, ktorý sa začal viac rozvíjať až po prvej svetovej vojne. Keď si predstavíme, že celá Rakúsko-Uhorská mnohonárodná armáda monarchie s počtom obyvateľov okolo 40 miliónov, mala v mierovom stave iba jeden spoločný pluk železničného a telegrafného vojska, tak Československé légie v Rusku v priebehu 1. svetovej vojny pocítili význam spojenia v armáde a preto nová armáda asi 13 miliónového Československa kalkulovala už so samostatným telegrafným plukom (Mladá Boleslav). Keďže podľa tvaru novej republiky boli vytvorené štyri Zemské vojenské veliteľstvá (Praha, Brno, Bratislava, Košice) a v nich 12 vojenských divíznych veliteľstiev,( v Čechách-5, na Morave-3, na Slovensku-2 a na Podkarpatskej Rusi-2), telegrafné vojsko sa prispôsobilo územnému rozmiestneniu Vyšších vojenských veliteľstiev. Telegrafný pluk bol rozpustený a miesto neho boli v priestoroch štyroch Zemských vojenských veliteľstiev (ZVV) vytvorené štyri samostatné telegrafné prápory, po jednom pre každé ZVV, ktoré mali toľko telegrafných rôt, koľko bolo v priestore ZVV dislokovaných divízii.

Ako poručík telegrafného vojska z povolania nastúpil 1.10.1926 u telegrafnej roty 9, telegrafného práporu 3 v Trnave ako prvý, v tom čase jediný aktívny dôstojník telegrafného vojska. V roku 1927 a 1928 absolvoval niekoľko kurzov, najmä lyžiarsky a jazdecký, od januára1929 bol premiestnený k telegrafnému práporu 1 do Kutnej Hory, kde bol r. 1930 povýšený na nadporučíka. V roku 1931 absolvoval vojenskú telocvičnú školu v Prahe, kde potom ostal ako inštruktor spojenia a protileteckej hlásnej služby v leteckom stredisku Praha-Gbely. Neskôr, koncom roku 1933 po nástupe fašizmu v Nemecku, keď sa velenie Čs. armády rozhodlo zvýšiť pôvodný počet 12 divízii o ďalšie dve, bol poverený sformovaním nového telegrafného práporu 5 v Týne n/Vltavou, kde vykonával funkciu veliteľa roty, ako neskoršie, v rokoch 1935–1936 aj v Kutnej Hore a Brne. V roku 1936 bol povýšený na kapitána, zároveň sa 18.2.1936 oženil s Emíliou Tichou, narodenou 14.2.1914 v Chotusiciach okres Čáslav. Od 1.10.1936 bol premiestnený na Vojenskú akadémiu do Hraníc na Morave, kde pôsobil až do rozpadu republiky. Tu vyučoval predmet „Styk a spojenie“ v 12 triedach pechotných, v troch triedach letectva a po jednej triede jazdectva a ženijného vojska. Tu sa prvý krát stretol aj s viacerými neskôr významnými dôstojníkmi – Slovákmi. Do prvého ročníka 1.10.1936 nastúpilo 1000 akademikov, ktorí museli plánovanú látku dvoch rokov zvládnuť za rok. Vtedy tam pôsobil na veliteľstve 8.divízie vo funkcii NŠ, tiež pplk. gšt. Ferdinand Čatloš, neskorší minister národnej obrany SR.

Po vzniku Slovenského štátu, na príkaz nového ministerstva obrany sprostredkovaný škpt. gšt. Tatarkom sa spolu so 76 Slovákmi mal dňa 17.3.1939 presunúť vojenským transportom, ktorému osobne velil, z Hraníc na Morave na Slovensko. Cestou do Žiliny boli už vo vlaku noví poručíci rozdeľovaní do jednotlivých posádok a on sám s 18 novými poručíkmi sa hlásil na MNO v Bratislave, kde ich prijal nový minister obrany pplk.gšt. Ferdinand Čatloš. Bol poverený dočasným velením spojovaciemu vojsku na MNO v Bratislave. Po ukončení organizačných prác na MNO si mohol zvoliť službu v jednom z troch telegrafných práporov (3.Nové Mesto n/Váhom, 4. v Prešove, alebo 7. v Turčianskom sv. Martine). Zvolil si tlgr. prápor 7. v Martine. Ujal sa jeho velenia a 1.8.1939 hlásil jeho bojovú pohotovosť a presun do Spišskej Novej Vsi, kde bolo zriadené spojovacie ústredie na velenie Slovenskej armáde. S týmto tlgr. práporom sa zúčastnil na zabezpečovaní spojenia armády pri napadnutí Poľska. V Turč. sv. Martine mal za úlohu vybudovať miestne spojovacie učilište. Tu sa zoznámil aj s veliteľom pluku útočnej vozby mjr. Čánim a cez neho aj so statkárom v Rakši Jánom Ursínym a prostredníctvom toho zas s ďalšími politikmi (Letrichom, Joskom, Žabkom a Milanom Polákom), ktorí mali opozičný postoj k bratislavskej vláde. Vo februári a marci 1941 absolvoval stáž v nemeckom spojovacom učilišti v Hale. V máji 1941 sa popri svojej funkcii venoval budovaniu referátu Civilnej protileteckej obrany (CPO) v Bratislave. Začiatkom mája 1941 dostal príkaz od ministra národnej obrany F. Čatloša, aby sa hlásil na nemeckej vojenskej misii, kde dostal za úlohu vybudovať sieť protileteckej hlásnej a výstražnej služby na Slovensku a pripojiť sa na už fungujúcu, podobnú nemeckú sieť. Budovanie tejto výstražnej hlásnej siete mu umožnilo vyhnúť sa odoslaniu na východný front. Jej budovanie prostredníctvom Rady MNO-CPO, ktorá mala na starosti pasívnu časť tejto obrany, zatiaľ čo aktívne podliehala Veliteľstvu vzdušných zbraní v Trenčíne. V slovenských mestách, kde nebolo dostatočné telefónne spojenie pokrýval toto rádiovými vysielačmi slovenskej výroby od firmy „INDEX“ z B. Bystrice, ktoré sa úspešne využili aj v priebehu SNP, ako náhradný vysielač. Celá ním vybudovaná spojovacia sieť zohrala významnú úlohu jak v príprave, tak aj v priebehu SNP.

Od 1.januára 1944 bol aj s úradom premiestnený do B. Bystrice, kde sa stal aj veliteľom spojovacieho oddelenia v štábe Veliteľstva pozemného vojska (VPV).

Od júna 1939 býval v Martine a kontakty s odbojovými pracovníkmi si začal budovať už od r. 1940. Začiatkom marca 1944 sa spolu s Ursínym v byte dr. Josku stretli s dr. Letrichom, tak sa zoznámil s členmi ilegálnej SNR. Dostal za úlohu pripraviť personálne charakteristiky niektorých vojenských osôb (gen. Jurecha, gen. Malára, plk. Imra a plk. Talského) ako možných kandidátov na funkciu veliteľa odbojového ústredia. Na ďalšom stretnutí bol poverený rokovať s gen. Jurechom, či je ochotný prevziať funkciu veliteľa odbojového ústredia. Po nezáujme gen. Jurecha oslovil a 27.4.1944 doviedol do Bratislavy pplk. Jána Goliana na stretnutie s členmi SNR Dr. Husákom, Letrichom a Juskom, kde pplk. Golian až vtedy funkciu vojenského veliteľa prijal, aj keď jeho poverenie už pred tým, na návrh SNR odsúhlasil prezident E. Beneš z Londýna. Marko naďalej zostal styčným orgánom medzi SNR a Vojenským ústredím. Výhodou bolo aj to, že slúžil v budove VPV, lebo tak mohol jednoduchšie udržiavať pravidelné konšpiratívne styky s Golianom a s ostatnými, do príprav SNP zapojenými dôstojníkmi. Po vzniku Vojenského ústredia v apríli 1944 sa stal jeho členom a jedným z najbližších spolupracovníkov Goliana. V tejto funkcii zriadil rádiové spojenie so zahraničnou vládou v Londýne. Zabezpečil odpojenie vysielača B. Bystrica od bratislavského vysielania, pripravil Slobodný slovenský vysielač a zabezpečil jeho fungovanie aj po zbombardovaní 2.9.1944, formou pohyblivého vojenského vysielača, ktorý fungoval až do 28.10.1944. Zúčastnil sa organizovania dvoch odletov funkcionárov do ZSSR. V priebehu SNP sa stal veliteľom spojovacieho vojska povstaleckej armády a členom Obrannej rady SNR. Dňa 27.7.1944 sa zúčastnil stretnutia SNR a Vojenského ústredia na chate bratov Ursínyovcov u Čeremošného na Žarnovickej chate, kde rokovali aj s predstaviteľmi partizánov v Turci. Tu sa preberali otázky príprav povstania a koordinácie armády s partizánmi. Partizánske hnutie pomáhal aj materiálne zabezpečovať. Mal rozhodujúci organizačný podiel aj na zabezpečovaní prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska na Slovensko a ďalej k partizánom v Turci. 12.9.1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska ako jeden zo štyroch zástupcov armády. Svojou iniciatívou prispel k odtransportovaniu zostrelených spojeneckých letcov, bývalých vojnových zajatcov, z povstaleckého územia späť na ich vojenské základne v Taliansku. S predstihom pred nemeckým obsadením B. Bystrice vybudoval na Donovaloch náhradnú spojovaciu sieť Veliteľstva Čs. armády na Slovensku. V októbri 1944 bol povýšený do hodnosti plukovníka. Po čiastočnom potlačení povstania a po prechode na partizánsky spôsob boja odišiel do hôr, do Hiadeľskej doliny, cez Kozí chrbát a Prašivú na severnú stranu Nízkych Tatier. Koncom roku 1944 sa mu podarilo zložitým spôsobom, vydávajúc sa za evakuanta z Východného Slovenska, dostať do rodnej obce.

Po oslobodení, v rokoch 1945 až 1948 bol Veliteľom spojovacieho vojska na HŠ MNO v Prahe. Podieľal sa na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol aj predsedom jeho pražskej expozitúry. Dňa 19.2.1947 bol spolu s ďalšími odbojármi povýšený do hodnosti brigádneho generála.

V Čs. armáde do roku 1953 bola vykonaná tzv. očista veliteľského zboru, v jej priebehu muselo armádu opustiť 53% dôstojníkov z povolania (prevažne príslušníkov prvého a druhého odboja). Len v období od februára 1948 – do februára 1949 bolo prepustených 1337 Vojenských funkcionárov (z toho 30 generálov, 102 plukovníkov a 243 podplukovníkov).

Aj brigádny generál Jozef Marko bol 27.3.1948 odoslaný na zdravotnú dovolenku a 1.9.1948 preradený do zálohy. Diskriminácia jeho osoby ďalej pokračovala a len v priebehu rokov 1949-1950, 1958 - 1963 bol z politických dôvodov opakovane zatknutý, väznený a nakoniec degradovaný na vojaka. Od r.1951 do r.1956 pracoval, ako zamestnanec spojov a v rokoch1958-1963 bol štvrtý krát väznený (hovorilo sa, že bol osobným väzňom Viliama Širokého - dlhodobého predsedu Čs. vlády). V rokoch 1963-1968 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave, potom odišiel do dôchodku. Plne rehabilitovaný bol až po smrti r. 1991, kedy mu bola opäť priznaná aj hodnosť generálmajora in memoriam.

plk.v.v. Ing. Ján Dibala

Oznam priaznivcom vydania knihy
Editorský príhovor pamätí generála Marka I. diel
Editorský príhovor pamätí generála Marka II. diel

© 2011 - 2019 - Ing. Emil Vestenický
Na preberanie článkov a fotografii z ktorejkoľvek sekcie tejto webovej stránky je potrebný písomný súhlas.