VYHLÁSENIE AUTONÓMIE SLOVENSKA

(a čo tomu predchádzalo)

O pár dní – 6. okt. 2018 – uplynie 80 rokov od vyhlásenia autonómie Slovenskej krajiny. Bol to významný medzník v politickom dozrievaní nášho národa; aj keď oneskorene, ale v nádeji a s odhodlaním Slovensko vstupovalo do predsiene samostatného života.

Autonómia bola výsledkom takmer dvadsaťročného zápasu o uplatnenie sľubov záväzkov, s ktorými Slováci vstupovali do spolužitia s bratským českým národom v spoločnom štáte. Tieto záväzky boli zreteľne formulované v máji 1918 v Pittsburskej dohode. No keď prišlo na príslovečné „lámanie chleba“, tá silnejšia zmluvná stránka nejavila ochotu sľuby dodržať.

So sklamaním treba povedať, v mnohonárodnej Česko-slovenskej republike si český národ privlastnil všetku vládnu moc a voči Slovákom a národnostným menšinám (Nemci, Maďari, Rusíni a Poliaci) sa správal neprajne. Povrávalo sa (iba potichu, pretože drastický zákon na ochranu republiky veľmi prísne trestal každý prejav nesúhlasu s vládnou politikou), že Republika bola “rajom pre Čechov, očistcom pre Slovákov a peklom pre ostatné národnosti.” Pri tom však vládny aparát štátu vedel obratne zamaskovať všetky protidemokratické maniery a prehrešky a šikovnou propagandou vytvoriť falošný obraz Česko-Slovenska ako jedinej demokracie na východ od Viedne.

Ale ako povedal Abraham Lincoln, nemožno klamať všetkých ľudí v každom čase („You can not fool all the people all the time“). Od polovice tridsiatych rokov pražská zahraničná propaganda musí pregĺgať jednu porážku za druhou. V západnej tlači sa objavujú dokumentárne podložené články a očité svedectvá naslovovzatých odborníkov, ktorí hovoria verejne, ako to v tom demokratickom Česko-Slovensku skutočne je. Britskí diplomati posielali do Londýna správy, v ktorých neľútostne strhovali demokratickú pozlátku. V diplomatickej správe z 25. augusta 1936 sa píše: „Česko-Slovensko sa síce predstavuje svetu v podobe bašty demokracie, slobody a voľnosti, zatiaľ čo v skutočnosti je policajným štátom, podobným iným krajinám, kde vládne ľubovôľa“ (Czecho-Slovakia thus presents to the outside world the semblance of the bulwark of democracy, freedom and liberty, whereas it is in fact a 'Polizeistaat' similar to other states where arbitrary rule prevails).

V júli 1937 známy historik prof. A. J. Toynbee uverejnil v prestížnom týždenníku The Economist výsledok svojho pozorovania v Česko-Slovensku v článku Czechoslovakia's German Problem. Na článok reagovali viacerí sympatizanti Česko-Slovenska, ktorí obhajovali "československú demokraciu". Toynbee im odpovedal: "Nesúhlasím s tvrdením, že Česko-Slovensko je demokraciou. Rozhodne ňou nie je pre nečeskú polovicu obyvateľstva. Myslím, že aj pre Slovákov je iba nedokonalou demokraciou, zatiaľ čo som presvedčený, že pre Nemcov, Maďarov a Poliakov (ktorí predstavujú viac ako 25% obyvateľstva) sa súčasný režim podstatne nelíši od režimov v susedných štátoch."

V roku 1936 sa stal britským ministrom zahraničia A. Eden, ten si vyžiadal odborný posudok o postavení Slovákov a menšín. Odborník A. D. M. Ross ho o Slovákoch informoval (v januári 1937): "Slováci sú fakticky menšinou práve tak ako Poliaci a Maďari žijúci v česko-slovenskom štáte. Vyvíjali sa odlišne od Čechov, za odlišných podmienok, ako čiastka odlišného politického a kultúrneho organizmu. Rozprávajú rečou, ktorá sa líši od češtiny len trošku menej než poľština. Ich existencia pod českou nadvládou je poznačená tými istými krivdami, ktorými sú poznačené iné rečové, rasové, alebo náboženské skupiny, ktoré klasifikujeme ako menšiny. Sú obeťami diskriminácie. Ciest a škôl je v ich oblastiach menej a sú v horšom stave ako v Čechách. Problémy nezamestnanosti sa tiež riešia nerovnako. Keď neovládajú češtinu, nemajú prístup k vyšším úradom a postaveniam v štáte, ale súčasne sa musia prizerať, ako úradníci z Čiech obsadzujú miesta na Slovensku, ktoré by podľa očakávania a celkom prirodzene mali zaplniť Slováci."

Odhalenie týchto zakrývaných skutočností spôsobilo na západe, hlavne v Anglicku, úplný prevrat verejnej mienky, ktorá sa obrátila proti Čechom a začala sa kloniť k utláčaným národnostiam. Stupňoval sa nátlak na česko-slovenskú vládu, aby sa dohodla s menšinami a poskytla im práva, ktoré im zaručujú medzinárodné dohody.

Vyslanec Osuský v Paríži a vyslanec Jan Masaryk v Londýne videli túto zmenu v postojoch voči Česko-Slovensku a varovali prezidenta Beneša i pražskú vládu pred dôsledkami neústupnosti. Jan Masaryk dokonca navštívil v máji 1936 britské ministerstvo zahraničia, kde vyjadril osobnú nespokojnosť nad okúňavým konaním svojej vlády a žiadal, aby britská vláda "vyvinula tlak na česko-slovenskú vládu cestou britského vyslanca v Prahe a česko-slovenského vyslanca v Londýne“ (...a pressure should be put upon Czechoslovak government by the British Minister as well as through the Czechoslovak Minister in London).

Tieto okolnosti prinútili česko-slovenskú vládu, aby na začiatku roka 1937 začala zavádzať v sudeto-nemeckých oblastiach tzv. národnostní vyrovnání a rokovať s nemeckou menšinou. Dňa 16. septembra 1937 sa predseda vlády Milan Hodža stretol s predsedom Sudetsko-nemeckej strany Konradom Henleinom. Na prelome rokov 1937-1938 Česi ponúkali Nemcom už také ústupky a výhody, aké neboli ochotní dopriať ani Slovákom.

Toto všetko nemohlo ostať utajené na Slovensku, kde autonomistické hnutie malo za sebou absolútnu väčšinu národa a ďalej silnelo. Pod vplyvom mladej generácie dochádzalo k jeho radikalizácii, ako sa to ukázalo na zjazde Ľudovej strany v Piešťanoch v septembri 1936.

Autonomizmus začal dvíhať hlavu aj v "štátotvorných" politických stranách, kde bol predtým umlčiavaný, hlavne v radoch Hodžovej agrárnej strany. Anglický historik C. A. Macartney, ktorý z poverenia Britského inštitútu medzinárodných záležitostí (Royal Institute for International Affairs) študoval pomery na Slovensku v rokoch 1936-37, vo svojej akademickej publikácii Hungary and her successors zhrnul výsledky svojho výskumu tak, že aspoň dve tretiny mladej generácie sú autonomistické a že celkovo k autonomistickému hnutiu sa hlási 80% katolíkov a 20% protestantov (teda asi 68% slovenského obyvateľstva). Toto videl každý, kto mal otvorené oči. Aj mnohí triezvo zmýšľajúci Česi si uvedomovali, že hlavnou podmienkou stability štátu nie sú iba uspokojené menšiny, ale predovšetkým uspokojení Slováci.

A Slovákov nemohlo uspokojiť nič menej ako plná autonómia. Hospodárske zlepšenie pomerov, pokles nezamestnanosti, decentralizácia priemyslu (hlavne strojného a zbrojárskeho, diktovaná vojensko-strategickými potrebami), ktoré v posledných rokoch Slovensko dosiahlo, nemohli vyvážiť deficit v oblasti kultúrnej a politickej samosprávy.

Neúnavný bojovník za autonómiu Andrej Hlinka videl, že boj o autonómiu sa blíži k svojmu vyvrcholeniu a bol rozhodnutý dobojovať ho až do víťazného konca. Nástojčivo trval na splnení daných sľubov, a opätovne vyhlasoval, že Slováci sa požiadavky autonómie nemienia vzdať "ani za cenu republiky". Podobne v auguste 1937, krátko pred odchodom do Ameriky ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha, poslanec Ľudovej strany Dr. J. Tiso na verejnom zhromaždení vyhlásil: "Odchádzam do Ameriky, kde poviem tamojším našim bratom, že pevne stojíme na požiadavkách Pittsburskej dohody a neodstúpime od nich, kým nebudú splnené".

Toto nekompromisné stanovisko vyjadrovalo želanie prevažnej väčšiny národa. Názorne sa to prejavilo v obecných voľbách, ktoré prebiehali v máji-júni 1938. Takmer vo všetkých obciach, kde sa voľby konali, Ľudová strana zaznamenala podstatný vzrast. Niektoré obce boli skoro stopercentne ľudácke a vo vyše 700 obciach sa voľby nekonali, pretože okrem ľudákov nijaká iná strana nemala odvahu postaviť svojich kandidátov.

Na Turičnú nedeľu, 5. júna 1938, sa konala v Bratislave mohutná manifestácia za autonómiu. Za prítomnosti delegátov Slovenskej ligy v Amerike, množstva domácich a zahraničných hostí, pozorovateľov i novinárov a najväčšieho zástupu ľudu, aký sa dovtedy na Slovensku zhromaždil, slabnúci 74-ročný A. Hlinka zopakoval ľudácky program autonómie Slovenska. Odvolávajúc sa na Pittsburskú dohodu, ktorej originál vodca americkej delegácie Dr. P. Hletko rozvinul pred očami zástupu, žiadal jej zakotvenie do ústavy Česko-Slovenskej republiky. To bolo posledné verejné vystúpenie A. Hlinku. O desať týždňov neskoršie (16. augusta 1938) zomrel na svojej fare v Ružomberku.

Pod stále stúpajúcim tlakom verejnej mienky doma i v za hranicami Republiky pražská vláda a prezident Beneš začali prejavovať ochotu splniť staré sľuby. Nie z vnútorného presvedčenia, ani zo sympatií voči autonomistom a menšinám, ale v snahe predísť, čo im hrozilo a odvrátiť, čo sa na nich valilo. Boli konečne pripravení zahájiť rokovania so Slovákmi o tom, čo sa im sľúbilo v Pittsburskej dohode v 1918 a s národnostnými menšinami o tom, čo im zaručovalo v Mierovej zmluve v St. Germain-en-Laye, podpísanej v septembri 1919.

A tak v auguste 1938 bola slovenská verejnosť prekvapená keď v Slovenskom denníku sa objavil návrh autonómie, ktorého autorom bol vodca slovenských agrárnikov a vtedajší ministerský predseda Dr. Milan Hodža. V návrhu žiadal, aby Slovensko malo "svoj snem so zákonodarnou právomocou, svoju vládu (pozostávajúcu zo) šiestich ministrov... a aby úradnou rečou bola výlučne (a nie spravidla!) slovenčina." Bol to vítaný krok, i keď prichádzal s dvadsaťročným oneskorením a bol iba parafrázou Pittsburskej dohody.

Hodža však nemohol svoj plán realizovať. Keď prezident Beneš videl, kam veci spejú, zakázal vláde i jednotlivým politickým stranám o autonómii rokovať a toto právo si vyhradil iba pre seba. Keď konečne pripustil, že už sa nijako nedá predísť, aby Slováci tú autonómiu dostali, tak treba aspoň zabrániť, aby ju dostali z rúk jeho politického osobného protivníka Milana Hodžu.

Nasledovali porady a rokovania medzi prezidentom Benešom a predstaviteľmi autonomistov, ktoré sa vliekli takmer celý september 1938. Ľudácku delegáciu viedol Dr. Jozef Tiso. Kronika rokovaní ukazuje, ako ťažko-preťažko sa Dr. Beneš zriekal svojich dogmatických predstáv o Slovákoch a o ich legitímnych požiadavkách. Úzkostlivo sa vyhýbal slovku "autonómia". Slovenským delegátom ponúkal vylepšenú formu župného zriadenia, kde "zväz žúp by bol uskutočnený v rámci zemského snemu slovenského."

Čoskoro však rokovania so Slovákmi ustúpili do pozadia pred stále rastúcimi a naliehavejšími požiadavkami sudetských Nemcov, ktoré si napokon vynútili neželateľný zásah zvonka. K tomuto cieľu sa v dňoch 29.-30. septembra 1938 konala v Mníchove smutno-známa konferencia predstaviteľov štyroch veľmocí (Nemecko, Taliansko, Veľká Británia a Francúzsko). Problém, ktorý nevedeli uspokojivo riešiť Česi v Prahe, riešili cudzí v Mníchove. Česko-Slovensko bolo prinútené odstúpiť Nemcami obývané pohraničné oblasti Nemecku a dosiahnuť podobné vyrovnanie aj s Poľskom a Maďarskom. Tento akt vonkajšieho zásahu do domácej politiky Česko-Slovenska prešiel do slovníka českých dejín pod menom “Mnichovská kapitulace” a prof. Václav Černý v diele Pláč koruny české ho nazýva “zatížením, jež svými důsledky jako vleklé trauma bude hlodat na národní podstatě donekonečna.”

Bola to trpká a pokorujúca lekcia najmä pre prezidenta Beneša. Všetky tie medzinárodné akty, dohody a zmluvy, ktoré počas svojho politického pôsobenia ako minister zahraničia uzatváral, sa ukázali byť neúčinné. Jeho politicko-štátnická prestíž klesla na dno. Svoju pozíciu chcel ratovať dohodou so slovenskými autonomistami a pozval ich na ďalšiu poradu, ktorá sa mala konať 4. októbra 1938.

K stretnutiu však už nedošlo, pretože medzitým pod náporom kritiky svojich politických oponentov Dr. Beneš sa rozhodol zložiť svoj prezidentský úrad. Dňa 5. októbra sa rozlúčil s občanmi štátu, ktorého zahraničnú politiku viedol 20 rokov a ktorá skončila v národnej katastrofe. V svojej rozlúčkovej reči sa obracal na svojich rodákov "s vrelou, zo srdca vychádzajúcou výzvou." Radil im to, čo on za predchádzajúcich 20 rokov odmietal urobiť: "Je nevyhnutné dohodnúť sa predovšetkým so Slovákmi. I oni sú v nebezpečenstve. Dnes nezáleží na tej, či onej koncesii. Musíme všade, kde treba, navzájom ustúpiť."

Mníchovské rozhodnutie bolo predzvesťou konca Česko-Slovenska. Takto to videl aj Winston S. Churchill, ktorý 5. októbra 1938 v britskom parlamente povedal: „Koniec všetkému. Mlčiace, trúchliace, opustené a zlomené Česko-Slovensko sa uťahuje do temnoty... Odvážim sa tvrdiť, že česko-slovenský štát ako samostatná jednotka sa dlho neudrží.“ (All is over. Silent, mournful, abandoned, broken Czecho-Slovakia recedes into the darkness... I venture to think that in future the Czecho-Slovak state cannot be maintained as an independent entity."). Mníchovskou dohodou Česko-Slovensko muselo odstúpiť Nemecku, Maďarsku a Poľsku asi 30% svojho územia, na ktorom žilo 4.8 milióna obyvateľov. Takto radikálne bol vyriešený národnostný problém. A rovnobežne s ním sa riešil aj problém slovenskej autonómie.

Keď rokovania s prezidentom Benešom neviedli nikam, slovenskí autonomisti prichádzali k záverom, že ak si autonómiu nevyhlásia sami, nikto im ju nedá. Zvolali teda na štvrtok 6. októbra 1938 schôdzku výkonného výboru Ľudovej strany do Žiliny, na ktorej sa mala prerokovať otázka slovenskej autonómie.

Do Žiliny prišli nielen ľudácki pracovníci, ale – z vlastného rozhodnutia a bez pozvania – aj predstavitelia ostatných politických strán. Títo nepozvaní delegáti "štátotvorných" strán, ktorí boli dovtedy priam alergickí na autonómiu, neprišli do Žiliny, aby oponovali ľudákom a obhajovali centralizmus, ale preto, aby aj oni mohli byť aktívnymi účastníkmi historického vyhlásenia autonómie. Ľudia, ktorí 20 rokov brojili proti autonómii, sa teraz vracali ako márnotratní synovia do spoločného slovenského domu. A prišli aj komunisti. Ich predstaviteľ Dr. Vladimír Clementis vyhľadal v Žiline vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany Dr. Jána Paulínyho a prosebne naňho naliehal, aby v aliancii s Národnou stranou aj komunisti sa mohli pripojiť k vyhláseniu autonómie.

Porady v Žiline vyzneli ako manifestácia slovenskej jednoty. Bola vyhlásená slovenská autonómia a podpísaná tzv. Žilinská dohoda o spolupráci všetkých nemarxistických strán. Povestnú Žilinskú dohodu dožadujúcu autonómiu Slovenska podpísali títo legálne a demokraticky zvolení parlamentní predstavitelia národa:

• Za Agrárnu stranu: Pavol Teplanský, Ján Ursíny, J. S. Vančo, Ján Petrovič, Ján Lichner, Karol Rybárik, Ondrej Devečka, Kornel Stodola, Ján Šelmec, Jozef Styk, Milan Polák.
• Za Živnostenskú stranu: Ján Líška.
• Za Národno-socialistickú stranu: Emil Boleslav Lukáč.
• Za Fašistickú stranu: Ján Ivák.
• Za Ľudovú stranu: Jozef Tiso, Jozef Buday, Jozef Sivák, Martin Sokol, Karol Sidor, Karol Mederly.
• Za Národnú stranu: Miloš Vančo, Ján Paulíny-Tóth.
• Za Lidovú stranu: Tido J. Gašpar.

Chýbajú podpisy komunistických a sociálno-demokratických poslancov. Boli by ju však podpísali aj oni, ale občianske strany nechceli marxistov (t.j. komunistov a sociálnych demokratov), k spolupráci pribrať.

Z tohto odmietnutia sa po roku 1945 postupne vyrobila legenda o múdrosti Komunistickej strany, ktorá jediná predvídala, že autonómia je vlastne koniec demokracie a nástup fašizmu. Predstavovali zriedkavý akt celonárodnej jednoty, ktorý sa tak manifestačne prejavil v Žiline, ako ten najhroznejší zločin. Ako keby sa 6. októbra 1938 bolo odohralo niečo protizákonného, diktátorského, alebo nemravného.

Ale v roku 1938 komunisti priznávali, že ich vtedajšia politika bola vonkoncom chybná a ich vylúčenie z politického života bolo jej zaslúženým výsledkom. Na zjazde Exekutívy Komunistickej internacionály (EKI) v Moskve, dňa 26. decembra 1938 Viliam Široký v svojom referáte informoval: „My komunisti sme boli predstavitelia národných záujmov českého ľudu, naproti tomu však na Slovensku bola aj naďalej zástupcom národných záujmov slovenského ľudu Hlinkova strana.“ (Dejinná križovatka, Bratislava 1964, s. 27)

V skutočnosti však 6. október bol zavŕšením dvadsaťročného úsilia o uplatnenie základných národných práv. A treba zdôrazniť aj to, že v Žiline ľudáci-autonomisti prejavili voči svojim niekdajším politickým protivníkom takú mieru veľkodušnosti a odpúšťania, aké sa v slovenskej politike vyskytujú len veľmi zriedka. Prijali ich ako pomýlených a stratených bratov, ktorí sa spamätali, uvedomili si kam patria a teraz sa kajúcne vracajú medzi svojich.

Súčasná tlač nielen odzrkadľuje sviatočnú náladu, ktorá zachvátila celé Slovensko, ale podáva aj presvedčivý dôkaz, aký umelý a neskutočný bol centralizmus aj v tých stranách, ktoré ho v rokoch 1919-1938 programovo vyznávali. Bývalí centralisti sa teraz ukazovali ešte zapálenejší advokáti autonómie než sami ľudáci. Nielen že vrúcne pozdravovali žilinské udalosti, ale hlasite si privlastňovali zásluhy na ich výsledkoch.

Pražská vláda gen. Jana Syrového dňa 7. októbra 1938 bez otálania schválila žilinské rozhodnutie. České časopisy s pochvalou písali o Slovákoch, uznávali ich právo na autonómiu a ďakovali im, že sa neopustili Čechov v ich ťažkej hodine, ale rozhodli ďalej s nimi žiť v spoločnom štáte.

Slovensko konečne prebralo správu svojich vecí do vlastných rúk a dostalo svoju vládu. Ľudovú stranu v nej reprezentoval Dr. Jozef Tiso (predseda vlády a minister vnútra) a Dr. F. Ďurčanský (minister spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti). Agrárnikov zastupoval Pavol Teplanský (minister financií, hospodárstva a verejných prác) a Ján Lichner (minister dopravy a pôšt). Za Národnú stranu bol vo vláde Matúš Černák (minister školstva). Dňa 18. novembra 1938 plénum česko-slovenského snemu schválilo ústavný zákon o autonómii Slovenska, čím bolo upravené nové štátoprávne postavenie Slovenska v rámci Česko-Slovenskej republiky (so spiatočnou platnosťou od 7. októbra 1938).

František Vnuk
(6. sept. 2018)

© 2011 - 2019 - Ing. Emil Vestenický
Na preberanie článkov a fotografii z ktorejkoľvek sekcie tejto webovej stránky je potrebný písomný súhlas.